Už sama poloha predurčovala hrad na kontrolu jednej z prístupových ciest do Banskej Štiavnice, ktorej význam ako strediska banskej oblasti vzrástol v druhej polovici 13. storočia. Povrchovými prieskumami je ťažba doložená aj v bezprostrednej blízkosti hradu, a to na severnom svahu hradného vrchu pri niekdajšom hradnom rybníku. Zrejme v súvislosti s potrebou ochrany ťažby a cesty do Štiavnice možno založenie dosiaľ neskúmaného hradu predpokladať už v priebehu 13. storočia, keď okolité územie patrilo ostrihomskému arcibiskupovi. V písomných prameňoch sa však hrad Thoplicze objavuje až od 15. storočia. Uvažované časové zaradenie by však mohli nepriamo podporiť aj nálezy črepov v areáli hradu, ktoré pochádzajú zo 14. až 16. storočia.

Z dochovaných terénnych reliktov možno usudzovať, že v najvyššie položenom južnom nároží hradného jadra lichobežníkového pôdorysu (asi 35 x 25 – 45 m) stála hlavná vežová stavba, orientovaná proti smeru prístupu. Z ďalšej zástavby možno podľa utvárania povrchu a fragmentov muriva dedukovať polohu paláca pristavaného k východnej hradbe; druhý, do skaly zahĺbený objekt (5,1 x 3,9 m) v susedstve veže je pravdepodobne pozostatkom cisterny. Na severe chránili jadro asi parkán a priekopa, pred ktorou sa rozkladalo menšie predhradie. Príjazdová cesta po prekonaní mohutnej šijovej priekopy stúpala pozdĺž západného boku jadra, vstúpila do predhradia a po obrate ústila do jadra od severu. Terénne relikty na juhovýchodnom skalnatom výbežku nasvedčujú ďalšiemu rozširovaniu jadra, asi pri opevňovacích prácach v 15. storočí.

Bolo to rušné storočie, v polovici ktorého sa hrad dostal do rúk Jiskrových žoldnierov. Keď sa ho podarilo získať späť, vyčlenil Ján Huňady v roku 1456 na opravu škôd 400 zlatých a vrátil hrad naspäť ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Vitézovi. Veľmi skoro však došlo k opätovnému poškodeniu objektu počas bojov o uhorský trón s poľským kráľom Kazimírom. V súvislosti s uvedenými vo-jenskými operáciami treba upozorniť na zachovaný zvyšok opevnenia založeného asi 450 m južne od hradu. Jeho malú oválnu plochu (osi 27 a 15 m) vymedzujú val a okružná priekopa. Osamotené situovanie a výskumom doložené krátkodobé využitie naznačuje, že mohlo ísť o tzv. obliehacie opevnenie, ktoré slúžilo na bezpečné ubytovanie oddielu dobyvateľov, čo hrad izolovali od okolia a bránili jeho zásobovaniu.

Hrad, ktorý po prímerí (1472) pripadol jágerskému biskupovi Jánovi, bol zrejme silne poškodený a dlhší čas neopravovaný. Podľa listín bol až v roku 1489 ako majetok kráľovnej Beatrix radikálne a finančne náročné obnovený a zároveň vybavený delami a pušným prachom. Postupne však strácal pôvodný význam a zrejme poslednú úlohu zohral v období tureckej invázie, keď fungoval ako signalizačné stanovište – vartovka. Písomná zmienka o „starom hrade“ v správe o obchôdzke katastra z roku 1602 už naznačuje nepatrnú vojenskú hodnotu objektu. Zrejme krátko potom úplne spustol a jeho stavebný materiál poslúžil v rokoch 1807 až 1811 obyvateľom Sklených Teplíc na stavbu miestneho kostola.

Ilustrácie a náčrty hradov, autor Peter Gutek