Kláštorný komplex zažíval svoje obrodenie s nástupom Ľudovíta I. Veľkého z Anjou na uhorský trón. S príspevkom panovníka sa svätobeňadický kláštor postupne začal meniť na vrcholno-gotickú stavbu. V roku 1366 sa pre obec a kláštor začína používať rovnaké meno, Sv. Beňadik. Prestavba kláštorného komplexu pohltila nemalé finančné prostriedky, čo malo za následok, že ešte v prvej dekáde 15. storočia nebol kostol sv. Benedikta zaklenutý. Pápež Inocent VII. dokonca vtedy udelil odpustky všetkým, ktorí pomohli s dostavbou opátstva. Aj napriek finančným ťažkostiam sa v kláštornom kostole podarilo nazhromaždiť cenné gotické umelecké diela vrátane Božieho hrobu.

V 15. storočí prenikli na sever Uhorska husiti, ktorí šírili svoje revolučné myšlienky a politický vplyv. Husiti prenikli na Pohronie niekoľkokrát. V roku 1435 napadli aj kláštor a vypálili jeho okolie. V  lete 1451 počas svojej výpravy do Šiah, obsadil kláštor v Sv. Beňadiku Jan Jiskra, ktorého hlavným sídlom sa na čas stal aj Zvolenský zámok.

V roku 1483 pri posväcovaní kostola daroval kráľ Matej Korvín kláštoru vzácny dar: relikviu Kristovej Krvi. Matej Korvín dostal túto relikviu zrejme ako poďakovanie za pomoc v bojoch proti Turkom od pápeža Pavla II.

V druhej polovici 15. storočia opátstvo zaznamenalo svoj postupný úpadok, mnohí opáti sa stali skôr správcami majetkov kláštora. Za pôsobenia posledného riadneho opáta Jána III. sa pristavilo severné, tzv. opátske krídlo kláštora, ale ešte v roku 1508 nemali niektoré časti komplexu trvalú strešnú krytinu.

Na začiatku 16. storočia postupne upadlo a následne úplne zaniklo opátstvo ako cirkevná inštitúcia. Uhorský štát sa ocitol v kríze, stal sa dejiskom bojov, obyvateľov drancovali žoldnieri a príslušníci šľachtických vojsk, z juhu sa blížila hrozba tureckej expanzie. Za týchto podmienok sa kláštor aj s majetkami dostal do rúk Mikuláša a neskôr Krištofa Thurna, ktorý kláštor odstúpil biskupovi Františkovi Josephitovi. Ten zaň ale musel zaplatiť, preto si požičal peniaze od ostrihomskej kapituly, ktoré však musel splatiť. Keďže opátstvo pôžičku nezvládlo splatiť, v roku 1537 sa kláštor dostal do majetku ostrihomského arcibiskupa Pavla Várdaia. V nasledujúcom roku ho daroval kapitule. V ďalších rokoch opátstvo často menilo potenciálnych vlastníkov a nájomcov, až v roku 1565 aj s mestom prešlo definitívne do majetku ostrihomskej kapituly.

V priebehu 16. storočia bola celá stredná Európa zmietaná tureckými nájazdmi. Už v roku 1530 Turci prekročili pri Ostrihome Dunaj a podnikli prvú výpravu na naše územie. Plienenie smerovalo na severozápad, ale nepravidelné osmanské jednotky pustošili celé okolie po Levice a Sv. Beňadik bez akýchkoľvek známok odporu.

V Uhorsku nastalo  obdobie horlivej výstavby a prestavby opevnení. Cieľom bolo zabrániť Turkom preniknúť jednak k Viedni, jednak k stredoslovenským banským mestám. Dôležitú úlohu tu zohrala aj strategická poloha kláštora na skalnom výbežku nad údolím Hrona. Cez Sv. Beňadik sa totiž tiahla jedna z najdôležitejších komunikácií z Nitry k banským mestám. V prvých stavebných etapách v 30. rokoch 16. storočia, postupne pribudla nová brána medzi kláštorným kostolom a tzv. opátskym krídlom, padací most a od juhu pristavali nárožné delové bašty. V šesťdesiatych rokoch sa na pevnostný objekt zmenil aj kostol sv. Benedikta. Čiastočne na ňom zamurovali okná, zvýšili múry a na toto prevýšenie pridali strieľne. V druhej polovici 16. storočia výrazné stavebné zmeny ovplyvnili dovtedajší stredoveký ráz objektu. Zbúraním južného a západného krídla vznikol priestor pre stavbu nových traktov, ktoré výrazne zväčšili plochu nádvoria. Areál obstavali múrom. Vstup do neho tvorili tri brány, z ktorých sa zachovali dve; tzv. Čierna brána od severu, z obce a menšia , tzv. Abaciálka (t. j. opátska brána) z juhu. Z pôvodných objektov tak vznikla nová pevnosť. V okolí boli zrejme vybudované aj iné pevnostné stavby. Existujú domnienky, že išlo o súčasť opevnenia kláštora, pravdepodobne strážnu vežu, vartovku, ktorej zvyšky sa možno nachádzajú nad beňadickým kláštorom. Vartovky predstavovali dômyselný systém komunikácie prostredníctvom signálov v podobe vatier a výstrelov. Takouto strážnou vežou malo disponovať každé mesto a panstvo v oblasti.

Svätobeňadický opevnený kláštor zrejme nemal stálu silnejšiu posádku, ktorá by bránila opevnenie. V tých časoch mali vlastnú posádku väčšinou iba významné hrady a mestá. Potvrdzuje to aj informácia z roku 1553, kedy po bitke pri Plášťovciach bolo zvolané stretnutie zástupcov banských miest do Zvolena, aby sa prerokovali problémy obrany. Zástupcovia upozorňovali na nedostatočné zastúpenie posádok v okolí a menovite žiadali prideliť stálu posádku pevnosti v Sv. Beňadiku.

V rokoch 1555 a 1564 Turci opäť napadli a vyplienili okolie Sv. Beňadika. Mesto samotné zrejme ochránila novopostavená pevnosť, no v roku 1564 nájazdy spôsobili druhú etapu výstavby opevnenia. Turecké nájazdy však aj naďalej pretrvávali, v roku 1572 a neskôr v roku 1586 rabovali opäť. Počas tzv. pätnásťročnej vojny Tatári zničili rozsiahle oblasti Pohronia, prenikli až k Banskej Bystrici a Zvolenu. Spôsobili rozsiahle škody nielen na pevnosti v Sv. Beňadiku, ale aj na kostole sv. Egídia. To viedlo k ďalšej rekonštrukcii pevnostného komplexu.

Rok 1683 znamenal začiatok konca tureckých výbojov v Uhorsku. Obliehanie Viedne skončilo porážkou Turkov a nasledovala séria víťazstiev Habsburgovcov a ich spojencov. Turci však naďalej okupovali pevnosť v Nových Zámkoch. Pre okolie tak predstavovali stále reálne nebezpečenstvo, čo spôsobilo ich posledné plienenie vo Sv. Beňadiku. V tom čase sa už posádka pevnosti skladala z osemnástich jazdcov, štyroch strážcov a šestnástich pešiakov. Kapitula, ako vlastník panstva a pevnosti, niesla náklady na financovanie posádky.

    Koncom 17. storočia bola pod kláštorným kostolom vybudovaná rodinná krypta Koháryovcov, kam boli prevezené pozostatky Štefana I. Koháryho. Založenie krypty pravdepodobne súviselo so smrťou Štefana I. v bitke pri Leviciach. Okrem neho tam postupne boli pochovaní aj ďalší príslušníci rodu.

    Podoba a funkcia svätobeňadickej pevnosti sa menila postupne. V prvej polovici 18. storočia nadstavili zvyšnú časť krížovej chodby a opravili kláštornú jedáleň. V roku 1752 sa zrútilo krídlo medzi baštami, ktoré bolo nahradené novým, barokovým. Inak bol objekt značne zanedbaný a chátral. Vtedajší prefekt dal západné krídlo prestavať na obilnú sýpku. Interiér sýpky bol drevenými podlažiami rozčlenený na 4 podlažia. Horná časť juhovýchodnej bašty bola nahradená predĺžením obytného traktu. Veže kláštorného kostola dostali typické barokové cibuľovité strechy. Charakter opevnenia pripomínali okrem bášt a strieľní iba zbrane uložené v skladoch. Jeho funkcia ako pevnosti bola oficiálne zrušená v roku 1757. Zbrane však v skladoch ostali uložené až do roku 1849, kedy sa rakúske orgány rozhodli zvyšnú výzbroj odniesť z pevnosti, čím sa definitívne skončila funkcia bývalého kláštora ako pevnosti.

    V roku 1881 Sv. Beňadik utrpel škody po požiari, ktorý vypukol v niektorom z domov v obci. V tom čase na kláštornom komplexe prebiehala oprava. Od požiaru sa chytila veža kostola, ktorý vyhorel. Dobové fotografie vyhotovené po požiari však nepoukazujú na známky poškodenia ohňom, rovnako ani pamiatkový výskum kostola, ani sýpky, ktorej vnútorná konštrukcia bola z dreva, a teda by takýto požiar určite neprežila.

V rokoch 1881-1883 po požiari prebehla zásadná romantizujúca rekonštrukcia objektu.  V 19. storočí sa však pamiatková obnova niesla v znamení purizmu. Jeho filozofia je postavená na snahe zrekonštruovať stavbu do pôvodnej podoby. Odstraňovali sa všetky mladšie, hlavne renesančné a barokové prvky, ktoré nahradili pseudorománskymi a pseudogotickými. Najväčšie stavebné zmeny boli zaznamenané na kláštornom kostole. Barokové cibuľovité veže nahradili hrotité kužeľovité nadstavby, nad priečelím pribudol malý balkón. Premenami prešiel aj interiér, pôvodne gotické oltáre nahradili neogotickými. Najcennejšie kusy vrátane Božieho hrobu boli prevezené do múze v Ostrihome, kde sú dodnes. Kláštor opravovali až do roku 1889. V rámci tejto rekonštrukcie bola asanovaná severozápadná časť nárožia za účelom vytvoriť nerušený výhľad na fasádu kláštorného kostola.

Súčasťou rekonštrukcie mal byť archeologický prieskum základov pôvodnej románskej architektúry. Výskum viedli kľúčové osobnosti Ferdinand Knauz a František Storno, nimi zaznamenaný pôdorys románskej trojloďovej baziliky pod podlahou gotického kláštorného kostola pôsobil na prvý pohľad veľmi dokonalo. Neskoršie archeologické výskumy trvajúce dodnes, poukazujú na podstatu ich práce, ktorá sa niesla v duchu puristickej pamiatkovej obnovy. Preto tento prvý architektonicko-archeologický výskum treba vnímať s ohľadom na danú dobu.

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia vykonali ďalšie archeologické výskumy zamerané na kláštor. Výkopy sústredené na nádvorie odkryli základy románskych a gotických stavieb a dokonca ešte staršie nálezy.

V prvej polovici 20. storočia, keď sa kláštor dostal pod vedenie rehole saleziánov, na objekte urobili rozsiahle terénne úpravy, zaviedli vodovod a kanalizáciu a prestavali časť barokovej sýpky na  divadlo.

V druhej polovici 20. storočia zriadili v kláštore tzv. centralizačný kláštor, kam dočasne umiestnili františkánov z celého Slovenska a neskôr ho premenili na charitný domov pre kňazov vo výslužbe.

V deväťdesiatych rokoch sa do kláštora opäť vrátili saleziáni. V roku 1963 bol kláštor vyhlásený za NKP. Po roku 1999 kláštor využívala Spoločnosť katolíckeho apoštolátu – pallotíni. V súčasnosti je objekt v správe Nitrianskej Diecézy.

Od roku 2015 Nitrianske biskupstvo realizuje projekt s názvom „Obnova časti bývalého kláštora Benediktínov v Hronskom Beňadiku za účelom jeho sprístupnenia širokej verejnosti a dobudovania turistickej infraštruktúry“. Už v minulosti bola vymenená strešná krytina, opravený krov a poškodené fasády. Zo stavebného hľadiska bolo potrebné stabilizovať objekt, vysporiadať sa s vodou stekajúcou zo skalného podložia popod objekt a zamedziť vlhnutiu murív. V auguste 2015 sa v rámci projektu začalo s reštaurátorskými prácami na objekte bývalej sýpky a opátskeho krídla s baštou. V prvej etape boli práce zamerané na interiér prvého nadzemného podlažia sýpky a na hlavnú, severnú fasádu opátskeho krídla. Reštaurátorské práce odhalili viaceré cenné nálezy – napr. datovanie z roku 1574 vyryté v čerstvej omietke. Po dokončení prác by mala byť v priestoroch umiestnená stála expozícia, návštevníci by tu mali dostať informácie o histórii obce a vývoji kláštora.

Spracovala: Bc. Mária Sitárová

BIBLIOGRAFIA:

ŠTEINER, P.: Hronský Beňadik a Psiare, dejiny obcí. Hronský Beňadik. 2015

<///www.biskupstvo-nitra.sk/obnova-byvaleho-klastora-v-hronskom-benadiku/>

“Zachráňme dedičstvo našich predkov” – Informačná brožúra  z III. konferencie k projektu o obnove časti kláštora